Scéna.cz 

Nina Grúňová a její výstava Jako šelma

Nina Grúňová je študentka maliarskeho ateliéru na brnenskej FaVU a výstavou „Jako Šelma“ sa po prvý krát predstavuje samostatnou výstavou vo výstavnom priestore foyer Mestského divadla Brno – v Galérií Milana Zezuly. Vernisáž 19. dubna 2013.

Zámerom výstavy je ukázať výrazový posun mladej "bytostnej" maliarky, která svojim na prvý pohľad expresívnym a formálne velkorysým rukopisom značne vybočuje od maliarskej produkcie svojich kolegyň – maliarok. Gendrové označenie „kolegyň“ je zámerné, pretože už len pri letnom pohľade sa istým spôsobom jedná o maľbu „chlapskú“. Nina se nebojí rozmernejšieho formátu (väčšina vystavených plátien má nad 2 metry), jej prístup kladenia farieb a ťahania štetca je taktiež v dobrom slova zmysle „chlapský“ – nebojácny, energický, akoby plný sexuálnej energie, až monumentálny a celkovo v dobrej konotácií pripomenie formálne celú plejádu expresívnych maliarov (všetko sú to muži), od Die Brücke cez Neue Wilde až po současníkov ako je napríklad Daniel Richter. Napriek všetkým týmto možným paralelám a formálnym odkazom, obrazy Niny Grúňovej sledujú trochu inú, skôr tú „nežnú“ trajektóriu.
V posledných dvoch cykloch, ktoré sú vystavené, maliarka reflektuje svoj štúdijný pobyt vo Francúzsku a pracovný pobyt v Afrike, kde v oboch prípadoch už dlhodobejšie pomocou „staronových“ techník spirituálneho sebavýzkumu (ako je napríklad hladovka), pracuje na rozširovaní svojho vedomia a nasledujúcom maliarskom spracovávaní získaných skúseností. Expresívny „povrch“ malieb tak v sebe skrýva vedomý a dlhodobý proces spracovávania mentálnej skúsenosti, kde každý ťah štetca, javiaci sa ako expresívne a intuitívne gesto, je premyslená a sústredená reakcia reagujúca na samotný akt pokrývania plochy plátna farbou. „Reprezentácia času“ a fyzický otisk maliarskeho gesta nanášania farby štetcom a čosi ako „vtelelnie sa“ do plátna je de facto základným princípom, ktorý Nina Grúňová vo svojich maľbách sleduje. V stave až duchovného pohrúženia v priebehu malovania sa totiž čas vskutku relativizuje... Napriek občasnému figuralizmu, či lepšie povedané animalismu (kde tu sa objaví figúra, mačka, šelma či vták – čo iste pramení z rodinného zázemia spojeného s vedením zoo), je vidieť zjavný odklon k abstrakcií, kde sa to podstatné skrýva za rafinovaným vrstvením farebnej hmoty v čase a priestore.